Moja cesta za pravdou
Narodila som sa do svojej rodiny ako druhé z troch detí a ako jediná dcéra svojich rodičov. Môj problémový príchod na svet akoby predznamenával, že som si vyvolila neľahkú cestu životom. Navyše ako ročná som utrpela úraz, ktorý na mne zanechal nielen fyzické ale aj psychické následky a tie mali svoje vyvrcholenie v období puberty. Pocity sebaľútosti a hľadanie vinníka za všetky moje trápenia som si kompenzovala spevom, ktorý som milovala, písaním básní, maľovaním a predovšetkým čítaním kníh, kde som mohla aspoň na malý okamih zabudnúť na svoje bolesti a prežívať osudy svojich hrdiniek dobrodružných románov. Vďaka týmto hojivým náplastiam na moju vtedy utrápenú dušu som zvládla aj depresie, ktoré ma sprevádzali od detstva až do dospelosti. Nikto z mojich blízkych ani priateľov o nich nevedel, nakoľko desivé stavy úzkosti, ktoré prichádzali akoby odnikiaľ a vždy nečakane, som nebola v tom čase schopná definovať a ani som im preto nevenovala žiadnu pozornosť. Prosto som ich len pretrpela.
Prvý radikálny zlom v mojom živote nastal v mojich dvadsiatich rokoch, kedy som sa zamilovala, otehotnela, vydala a postupne porodila dve dcéry. Depresie sa úplne stratili a prestala som riešiť seba. Stala som sa matkou a získala som pocit, akoby som tým napĺňala svoje životné poslanie. Žiaľ matkou som bola viac ako manželkou a tak sa manželstvo nevyvíjalo tak ružovo, ako ho prežívali hrdinky mojich obľúbených románov. Prirodzene som to dávala za vinu manželovi, tak ako som to videla u svojej matky, ktorú mimochodom veľmi milujem, ale dnes už problémy svojich rodičov vnímam s väčším nadhľadom, než tomu bolo v detstve. Čím však deti rástli a potrebovali ma čoraz menej, tým väčšmi som si uvedomovala prehlbujúce sa partnerské problémy. Veľakrát som premýšľala o rozvode a prišlo obdobie, kedy som nadobudla pocit, že som sa ocitla na rázcestí svojho života a nevedela som kadiaľ sa mám pohnúť ďalej. Vtedy som navštívila jednu pani, ktorá vedela čítať z kariet a požiadala som ju o radu. Rozhodnutie však bolo na mne a ja som sa rozhodla, že zotrvám v manželstve a pokúsim sa náš vzťah zlepšiť tým, že sa v určitom zmysle zmením ja. A vtedy mi opäť prišli na pomoc knihy.
Dostala som na Vianoce okrem iných aj jeden darček od mojich dcér. Bola to kniha, ktorú nebudem menovať, ale otvorila mi úplne iný pohľad na svet a na fungovanie vesmírnych zákonov. Zrazu som pochopila, prečo sa veci dejú tak, ako sa dejú a to, že za všetko sme zodpovední my sami a nie nejaký osud. Pochopila som význam vety: „Každý je sám strojcom svojho šťastia.“ Postupne sa mi do rúk dostávali ďalšie knihy s podobnou tematikou a tak som sa pokúšala vnímať veci inak, ako som bola zvyknutá a učila som sa novému prístupu predovšetkým samej k sebe, lebo to je koreň, od ktorého som mala začať. Po knihách som začala vyhľadávať rôzne články a videa na internete a tiež ma obohatili prednášky pani Ivy A., ktorá pre mňa veľmi jednoduchým a zrozumiteľným spôsobom hovorí o podstate človeka a bytia ako takého. To všetko sú skladačky alebo ak chcete puzzle môjho doterajšieho života, teda učebnice života, z ktorej som doteraz čerpala, vo veľmi skrátenej verzii.
Moje dcéry sú dnes už dospelé a potrebujú ma čoraz menej. A tak si uvedomujem, že poslanie matky bolo akoby len dočasné a teraz ustupuje do úzadia. Môj vzťah s manželom sa momentálne stále vyvíja a verím, že správnym smerom. Akoby sme sa učili znovu spolu žiť ale inak, nakoľko sme sa obaja zmenili, možno zostarli a možno len dozreli.
Stále sa učím krotiť a usmerňovať myšlienky, ktoré predstavujú obrovskú tvorivú energiu človeka. Učím sa pracovať so svojim egom, ktoré je ešte stále nesmierne dominantné a tak mi spôsobuje veľa problémov v medziľudských vzťahoch. Dnes rozumiem mnohým veciam, ktorým som predtým nerozumela a chápem, čo myslel Sokrates tým, keď povedal: „Viem, že nič neviem.“ Myslím, že tým chcel vyjadriť to, že čím človek viac vie, tým viac si uvedomuje koľko toho ešte nevie. Aspoň tak to chápem ja.
To je v skratke moja doterajšia cesta za pravdou. Je to putovanie, ktoré myslím sa nikdy nekončí, dokonca ani smrťou nie. Preto sa na túto púť teším, pretože ako dúfam, mi prinesie ešte veľa životného poznania. Cesta za pravdou ako ju cítim, je cestou za láskou, absolútnou a bezpodmienečnou, ktorá oslobodzuje a povznáša ducha a na to asi jeden ľudský život nepostačuje. Každý má ale svoju jedinečnú cestu, ktorou kráča a tá je jedinou pravou cestou pre neho. Prajem všetkým nám na tejto ceste veľa šťastia.
Lajka
Lajka se stává prvním účastníkem soutěže o knihu Tomáše Keltnera.
MéR